Odporujem si? Mám v sebe zástupy ľudí. [W.W.]

úterý 2. ledna 2018

2018.


Máme tu nový rok a nové možnosti.
Napriek tomu doň vstupujem ako stále rovnaká JA.
Nič sa nezmenilo, asi sa nič nezmení. Nechcem byť zbytočne depresívna, ale momentálne mám zo seba takýto pocit.
Napriek tomu, že som prešla navonok mnohými zmenami (práca, škola, zasnúbenie,...), stále sa cítim akože som to malé dievča s fakeovou ofinou, ktorá sa hrá na dospelú. A pritom sa chce občas len skryť pod perinu doma u mamky a tváriť sa, že neexistuje.

Existovať je občas ťažké. Naozaj. Aj pre takého mladého človeka čo ešte nič nezažil. Možno hlavne preňho. Nikto mi nedal univerzálny návod na život, nikdy neviem či to, čo robím je správne, či je to fakt to čo chcem a či to ešte môžem zmeniť ak zistím, že to nie je ono. Občas také pochybnosti bolia až je to smiešne.
A potom, keď premýšľam nad tým, aké sú moje "problémy" veľké (sú v úvodzovkách pretože som si istá, že veľké pripadajú len mne) a vydesí ma to na smrť, mi pomôže rozobrať si ich na drobné. Napríklad ak si pri predstave, že ma čaká päť skúšok behom dvoch týždňov trhám vlasy, pomôže mi, ak si naplánujem celý čas a myslím na ne len jednotlivo, postupne. A zrazu to nie je také zlé. A to je len jeden príklad z mnohých.

Takže moje prvé predsavzatie do nového roku je: Nebudem brať všetko tragicky!
A prvá poznámka do nového roku: Aj keď sa schovávaš pod perinou, tak ťa ten svet vidí!

Žádné komentáře:

Okomentovat