Odporujem si? Mám v sebe zástupy ľudí. [W.W.]

neděle 24. ledna 2021

Piaty apríl.

Niekedy, keď sedávala na jeho balkóne a fajčila, premýšľala o tom, či by ich vzťah nebol lepší, ak by sa občas pohádali.  Neboli spolu dlho. Len pár mesiacov. No napriek tomu mala pocit, že ho pozná už veky. Že sa obaja poznajú už veky a pritom sa nepoznajú vôbec.


Na balkóne, v nepohodlnej pozícii na konštrukcii zábradlia, s koberčekom pod zadkom, aby aspoň trochu zmiernila nepohodlie, naťahovala tvár za slnkom. So slastne privretými očami, poťahovala z dymiacej cigarety a počúvala štebot vtákov na strome nad ňou. Myšlienky jej blúdili voľne, sem tam sa nad niečím či niekým pozastavila, no vždy len na krátko. Iba keď premýšľala nad sebou si venovala niekoľko dlhých minút. Snažila si predstaviť, ako asi vyzerá v očiach susedov, ktorí prichádzali a odchádzali z bytovky v rôznych časových intervaloch. Stále sa utvrdzovala v tom, že určite čarovne. Neprirodzene prirodzené ryšavé vlasy jej presvetľovalo slnko. To isté slnko sa v tej istej chvíli snažilo ešte pred príchodom leta vytiahnuť z jej už tak priveľmi bodkovanej tváre nové a nové pehy. Vánok jej hladil mihalnice, čo ju ale šteklilo. Podchvíľou pokrčila malým nosom a zahnala voľnou rukou otravnú muchu. Jednu z prvých prebudených po zime. Na pokrčených nohách v kvietkovaných nohaviciach jej ležala kniha. Jedna z tých, ktoré sa hodia k takémuto pomalému popoludniu. Musel byť na ňu pekný pohľad, myslela si. Potom premýšľala o tom, aké je to narcistické takto o sebe premýšľať. Ale kdesi v kútiku duše vedela, že toto nie je o nezdravom sebavedomí. Vedela, že je to skôr známkou toho, aká je slabá. Ako si neverí. Opäť potiahne z cigarety. Už je na jej konci, popáli si prsty. Lenivo otvorí oči, vzdávajúc sa myšlienok o sebe, trochu rada, že cíti bolesť. Že ju od týchto myšlienok oslobodila a môže sa venovať niečomu inému. Knihu položí na tenkú plochu okraja balkóna. Dúfa, že jej nepadne dole. Musela by sa obuť, nájsť kľúče a vyjsť von. S rúškom? Na čo. Mala by si potom opäť umyť ruky, keď sa chytala spoločnej kľučky? Asi áno. Ale aj tak by na to zabudla, kým by vyšla tých pár schodov do jeho bytu a zavrela by za sebou dvere. Zoskočí na podlahu balkóna a radšej knihu preloží na parapet. Odkrúti červené viečko ich zaváraninového pohára, celkom nedávno pasovaného na popolník, a prihodí ohorok k ďalším. Uspokojená touto obyčajnou aktivitou pohár opäť zakrúti, zahľadí sa na mobil zabudnutý vedľa neho a vzápätí sa otočí tvárou k slnku. On je už dlho preč. Premýšľa, či sa stihne vrátiť kým ju zalieva slnko. Chcela by aby to stihol, veď nech vidí ako jej to v takom svetle pristane. Obzrie sa po okolí, zhodnocuje situáciu. Ale už naňho nemyslí. Pohľadom hľadá mačku. Nemezis. Tak ju pomenoval on. Ups, opäť je pri ňom. Otvára balkónové dvere a už opäť nie je. Volá na menšiu, murovanú mačku, čakajúcu na parapete okna z vnútornej strany. Poď, povie jej. Mačka vstane, natiahne sa a ladne zoskočí na balkón. Vzápätí jej niet. Ale vráti sa. Vždy sa vráti. S myšlienkami na ňu opäť vezme knihu, položí ju na zábradlie a vyšvihne sa naň. Pohodlne zloží nohy, vezme ju do rúk a ponorí sa do príbehu, ktorý nie je jej, ale mohol by byť o nej. Trochu sa tak cíti. Ako postavy v nej. Normálni ľudia. Aj ona je celkom normálna. Cíti sa však ako obe postavy. Raz ako ona, raz ako on. Pri čítaní sa hnevá. Aj na ňu, aj na neho. Koľko vecí by vyriešila komunikácia. Koľko vecí by bolo jednoduchších, pochopených. Ale podobne ako v jej živote, nič nie je jednoduché, pochopené. Priame. Kúpe sa v slnku, zmietaná nenávisťou a vzápätí rezignáciou pri tej istej knihe. Založí záložku, rozhliadne sa, mačku nevidí. Jednou rukou sa chytí tyče vešiaku na prádlo, druhou sa natiahne k parapetu. Telo sa jej nakloní a dlhé prsty ovinie okolo balíku cigariet. Dnes naobed si ho bola kúpiť. On jej vzal poslednú cigaretu, ktorá ostala v tom starom. Vyšiel na balkón, dvere nechal otvorené. Sedela na posteli, cítila dym zo zapálenej cigarety a zrazu bola nahnevaná. Nie na to, že si ju vzal. Na to, s akou samozrejmosťou to urobil. Z balíčka si vytiahne novú cigaretu, zvyšok položí na zábradlie. Snáď nepadne. Zapáli si, potiahne, vydýchne. Privrie oči. Tvár nakloní na ľavú stranu, vychádzajúc v ústrety zapadajúcemu slnku. Možno to aj ona robí jemu. Možno robí samozrejmé veci, ktoré ho hnevajú. A rovnako ako ona, nič nepovie. Z jej strany je to pocit zbytočnosti rozoberať nepodstatné veci. Veď sa nič nestalo. Hnev odznel. Bola to len malichernosť. No z jeho strany. Nevie. Koľko vecí by vyriešila komunikácia. Koľko vecí by bolo zložitejších. Opäť otvára knihu. Slnko sa pohlo. Sedí tu už cez tri hodiny. On stále nie je doma. V jeho byte. Ona je doma? Potiahne si, vydýchne. Dym sa jej zachytáva na čerstvo umytých vlasoch. Na tele jej vyskakujú zimomriavky. Na slnko už nedotiahne. Chcela by zaklopať susede, či by nemohla chvíľu sedieť na jej balkóne. Tam ešte trochu je. Začína jej byť chladno. Teší sa na ďalší deň a ďalšie vysedávanie na zábradlí z ktorého ju bude bolieť zadok. Potiahne si, vydýchne, zahasí cigaretu o kov. Zvesí nohy, hlava opäť prázdna. Ohorok zahodí do zaváraninového pohára, celkom nedávno pasovaného za popolník. Vezme prázdny pohár zašpinený kávou a knihu, balík cigariet nechá ležať. Obzrie sa za mačkou. Veď sa vráti. Potisne dvere a vojde dnu. Pohár položí do umývadla, knihu na posteľ. Privrie dvere od balkóna. Ležiac na posteli napíše o knihe. Do príspevku s fotkou sa jej nezmestí ani polovica pocitov. Aj tak to nie je treba. Nikoho to nezaujíma. Vonku zaznie úpenlivý nárek mačky. Ani nevie ako, zrazu stojí na balkóne. Vidí Fridu ako trieli domov, jedným skokom je na balkóne, druhým v miestnosti. A v celom byte zároveň. Zavrie balkón, vezme vydesenú mačku do náručia, poľutuje ju. Položí ju, dá jej jesť. Na zemi si všimne kvapky krvi. Znova vezme mačku, skontroluje ju. Má poškriabané uško. Mačka má dosť ľutovania, škrabne ju a vyskočí z náručia. Nechá mačku mačkou. Mala by niečo uvariť. Sadne si na posteľ, zapne notebook z ktorého na ňu zazerá nedopísaná práca, ktorej sa má venovať a začne písať. Iné veci než treba. A predstavuje si, že keď on príde domov, ona to nechá zapnuté a pôjde na záchod alebo si zapáliť a on si prečíta jej slová.

 

Niekedy, keď sedávala na jeho balkóne a fajčila, premýšľala o tom, či by ich vzťah nebol lepší, ak by sa občas pohádali. Neboli spolu dlho. Len pár mesiacov. No napriek tomu mala pocit, že ho pozná už veky. Že sa obaja poznajú už veky a pritom sa nepoznajú vôbec.