Piaty apríl.

Niekedy, keď sedávala na jeho balkóne a fajčila, premýšľala o tom, či by ich vzťah nebol lepší, ak by sa občas pohádali.  Neboli spolu dlho. Len pár mesiacov. No napriek tomu mala pocit, že ho pozná už veky. Že sa obaja poznajú už veky a pritom sa nepoznajú vôbec.

Na balkóne, v nepohodlnej pozícii na konštrukcii zábradlia, s koberčekom pod zadkom, aby aspoň trochu zmiernila nepohodlie, naťahovala tvár za slnkom. So slastne privretými očami, poťahovala z dymiacej cigarety a počúvala štebot vtákov na strome nad ňou. Myšlienky jej blúdili voľne, sem tam sa nad niečím či niekým pozastavila, no vždy len na krátko. Iba keď premýšľala nad sebou si venovala niekoľko dlhých minút. Snažila si predstaviť, ako asi vyzerá v očiach susedov, ktorí prichádzali a odchádzali z bytovky v rôznych časových intervaloch. Stále sa utvrdzovala v tom, že určite čarovne. Neprirodzene prirodzené ryšavé vlasy jej presvetľovalo slnko. To isté slnko sa v tej istej chvíli snažilo ešte pred príchodom leta vytiahnuť z jej už tak priveľmi bodkovanej tváre nové a nové pehy. Vánok jej hladil mihalnice, čo ju ale šteklilo. Podchvíľou pokrčila malým nosom a zahnala voľnou rukou otravnú muchu. Jednu z prvých prebudených po zime. Na pokrčených nohách v kvietkovaných nohaviciach jej ležala kniha. Jedna z tých, ktoré sa hodia k takémuto pomalému popoludniu. Musel byť na ňu pekný pohľad, myslela si. Potom premýšľala o tom, aké je to narcistické takto o sebe premýšľať. Ale kdesi v kútiku duše vedela, že toto nie je o nezdravom sebavedomí. Vedela, že je to skôr známkou toho, aká je slabá. Ako si neverí. Opäť potiahne z cigarety. Už je na jej konci, popáli si prsty. Lenivo otvorí oči, vzdávajúc sa myšlienok o sebe, trochu rada, že cíti bolesť. Že ju od týchto myšlienok oslobodila a môže sa venovať niečomu inému. Knihu položí na tenkú plochu okraja balkóna. Dúfa, že jej nepadne dole. Musela by sa obuť, nájsť kľúče a vyjsť von. S rúškom? Na čo. Mala by si potom opäť umyť ruky, keď sa chytala spoločnej kľučky? Asi áno. Ale aj tak by na to zabudla, kým by vyšla tých pár schodov do jeho bytu a zavrela by za sebou dvere. Zoskočí na podlahu balkóna a radšej knihu preloží na parapet. Odkrúti červené viečko ich zaváraninového pohára, celkom nedávno pasovaného na popolník, a prihodí ohorok k ďalším. Uspokojená touto obyčajnou aktivitou pohár opäť zakrúti, zahľadí sa na mobil zabudnutý vedľa neho a vzápätí sa otočí tvárou k slnku. On je už dlho preč. Premýšľa, či sa stihne vrátiť kým ju zalieva slnko. Chcela by aby to stihol, veď nech vidí ako jej to v takom svetle pristane. Obzrie sa po okolí, zhodnocuje situáciu. Ale už naňho nemyslí. Pohľadom hľadá mačku. Nemezis. Tak ju pomenoval on. Ups, opäť je pri ňom. Otvára balkónové dvere a už opäť nie je. Volá na menšiu, murovanú mačku, čakajúcu na parapete okna z vnútornej strany. Poď, povie jej. Mačka vstane, natiahne sa a ladne zoskočí na balkón. Vzápätí jej niet. Ale vráti sa. Vždy sa vráti. S myšlienkami na ňu opäť vezme knihu, položí ju na zábradlie a vyšvihne sa naň. Pohodlne zloží nohy, vezme ju do rúk a ponorí sa do príbehu, ktorý nie je jej, ale mohol by byť o nej. Trochu sa tak cíti. Ako postavy v nej. Normálni ľudia. Aj ona je celkom normálna. Cíti sa však ako obe postavy. Raz ako ona, raz ako on. Pri čítaní sa hnevá. Aj na ňu, aj na neho. Koľko vecí by vyriešila komunikácia. Koľko vecí by bolo jednoduchších, pochopených. Ale podobne ako v jej živote, nič nie je jednoduché, pochopené. Priame. Kúpe sa v slnku, zmietaná nenávisťou a vzápätí rezignáciou pri tej istej knihe. Založí záložku, rozhliadne sa, mačku nevidí. Jednou rukou sa chytí tyče vešiaku na prádlo, druhou sa natiahne k parapetu. Telo sa jej nakloní a dlhé prsty ovinie okolo balíku cigariet. Dnes naobed si ho bola kúpiť. On jej vzal poslednú cigaretu, ktorá ostala v tom starom. Vyšiel na balkón, dvere nechal otvorené. Sedela na posteli, cítila dym zo zapálenej cigarety a zrazu bola nahnevaná. Nie na to, že si ju vzal. Na to, s akou samozrejmosťou to urobil. Z balíčka si vytiahne novú cigaretu, zvyšok položí na zábradlie. Snáď nepadne. Zapáli si, potiahne, vydýchne. Privrie oči. Tvár nakloní na ľavú stranu, vychádzajúc v ústrety zapadajúcemu slnku. Možno to aj ona robí jemu. Možno robí samozrejmé veci, ktoré ho hnevajú. A rovnako ako ona, nič nepovie. Z jej strany je to pocit zbytočnosti rozoberať nepodstatné veci. Veď sa nič nestalo. Hnev odznel. Bola to len malichernosť. No z jeho strany. Nevie. Koľko vecí by vyriešila komunikácia. Koľko vecí by bolo zložitejších. Opäť otvára knihu. Slnko sa pohlo. Sedí tu už cez tri hodiny. On stále nie je doma. V jeho byte. Ona je doma? Potiahne si, vydýchne. Dym sa jej zachytáva na čerstvo umytých vlasoch. Na tele jej vyskakujú zimomriavky. Na slnko už nedotiahne. Chcela by zaklopať susede, či by nemohla chvíľu sedieť na jej balkóne. Tam ešte trochu je. Začína jej byť chladno. Teší sa na ďalší deň a ďalšie vysedávanie na zábradlí z ktorého ju bude bolieť zadok. Potiahne si, vydýchne, zahasí cigaretu o kov. Zvesí nohy, hlava opäť prázdna. Ohorok zahodí do zaváraninového pohára, celkom nedávno pasovaného za popolník. Vezme prázdny pohár zašpinený kávou a knihu, balík cigariet nechá ležať. Obzrie sa za mačkou. Veď sa vráti. Potisne dvere a vojde dnu. Pohár položí do umývadla, knihu na posteľ. Privrie dvere od balkóna. Ležiac na posteli napíše o knihe. Do príspevku s fotkou sa jej nezmestí ani polovica pocitov. Aj tak to nie je treba. Nikoho to nezaujíma. Vonku zaznie úpenlivý nárek mačky. Ani nevie ako, zrazu stojí na balkóne. Vidí Fridu ako trieli domov, jedným skokom je na balkóne, druhým v miestnosti. A v celom byte zároveň. Zavrie balkón, vezme vydesenú mačku do náručia, poľutuje ju. Položí ju, dá jej jesť. Na zemi si všimne kvapky krvi. Znova vezme mačku, skontroluje ju. Má poškriabané uško. Mačka má dosť ľutovania, škrabne ju a vyskočí z náručia. Nechá mačku mačkou. Mala by niečo uvariť. Sadne si na posteľ, zapne notebook z ktorého na ňu zazerá nedopísaná práca, ktorej sa má venovať a začne písať. Iné veci než treba. A predstavuje si, že keď on príde domov, ona to nechá zapnuté a pôjde na záchod alebo si zapáliť a on si prečíta jej slová.

 

Niekedy, keď sedávala na jeho balkóne a fajčila, premýšľala o tom, či by ich vzťah nebol lepší, ak by sa občas pohádali. Neboli spolu dlho. Len pár mesiacov. No napriek tomu mala pocit, že ho pozná už veky. Že sa obaja poznajú už veky a pritom sa nepoznajú vôbec.

 

Muž, ktorý kráča so slnkom.

Koľko krát ste už stretli inšpiratívneho človeka? Isto dosť, veď takých behá po svete nie málo. Ale asi sa to nedeje každý deň. Mne sa pošťastilo jedného stretnúť práve dnes. 

Trepali sme sa tak zľadovatelým snehom Veľkého hangu na Téryho chatu, nikde nikoho, všade hmla, keď zrazu kdesi pod nami v diali zasvietila červená bunda. Trochu nás utešilo, že asi teda ideme fakt dobre, keď si to ten turista mieri za nami. Tak sme kráčali ďalej. Niekde pred Malým hangom nás dobehol, prihovoril sa trochu zhrozený, že nemáme mačky ani paličky. Trochu sme pokecali a kráčali ďalej. Téryho chata pokorená. Pre mňa druhý krát, pre Julku prvý a to hneď na prvý pokus v Tatrách. A dokonca za nie prívetivých podmienok.

Dole sme šli tiež s tým mužom. To, že sa volá Dušan sme zistili až na Hrebienku pri lúčení. No cestou tam sme sa rozprávali o veciach. O tom, že podľa neho musíme byť odvážne, keď sme sa dve baby vybrali na Terinku a dokonca sme to zvládli, o horskom poistení, kedy čo volať (112 alebo horskú), o tom, že do zimných Tatier jedine s paličkami, o tom, kam sa dá ísť do zimných Tatier a tak podobne.

Ale. Prečo ma tak inšpiroval? Dobre počúvajte.
Dušan ma 65 rokov, horolezecký preukaz vo vrecku, hory si užíva teraz na dôchodku, kým bol mladý musel chodiť do práce, doma to nemá úplne skvelé a tak mu na cestách po horách a štítoch, na ktoré sa štverá nohami a holými rukami, robí spoločnosť len slnko. Že doma každé ráno cvičí a pije veľa vody. Že má zo všetkého najradšej rád, keď si ešte pred západom slnka postaví na svojej niekoľkodňovej ceste stan, ktorý je jeho útočiskom a ráno ho zobúdzajú slnečné lúče. Že v batohu nosí aj kompas, keď ide niekde do neprebádaných častí, pretože mu už raz možno aj zachránil život. A že vie, že sa na svojich cestách môže spoľahnúť jedine na seba a svoj ruksak.Že v Tatrách sa dá oddýchnuť, že hory sú častokrát lepšie ako nejaký psychiater, že ozajstným prioritám v živote sa naučíš pri pobyte v prírode pretože to, čo je v údolí (rozumej v mestách) je sajrajt.
Keď sme sa na Hrebienku lúčili, nestihla som mu povedať, že keď sa nabudúce stretneme v horách cez zimu, budem mať so sebou paličky. Ale dostala som druhú príležitosť na vlakovke v Starom Smokovci. Vymenili sme si mailové adresy a ešte sme sa spolu zviezli do Popradu. Tam sme sa už rozlúčili. A viete čo je na ňom ešte super? Múdre oči a úprimný úsmev. A tá radosť zo života, ktorá z neho sála na kilometre.
Spoločnú fotku však nemáme. Tak aspoň zvyšné naše.

Spočítaj ma.

Koľko krát ma naozaj je?
Ja viem. Taká Timka ako ja je na svete len jedna. Jediná, jedinečná,...

Aká som taká som

Som jednoducho žena

Keď sa mi zachce smiať

Smejem sa ako pojašená

(Jacques Prévert - Aká som taká som)

Moja mamka vraví, že som všade. Nemá to rada. Ja totižto "musím" byť na (takmer) každej akcii. Či už skautskej, či organizovanej našim mládežníckym parlamentom alebo na hocakej. Proste ma to baví. Som to ja. Vraj som všade, no len nie tam kde mám byť. Ale to je podľa mňa subjektívny názor každého, kto ma práve niekde potrebuje.

Tak znova.

Koľko krát ma naozaj je?

Som doma, som v lese, som na koncerte, som v obchode, som na puťáku, som v knižnici, som stopárka na kraji cesty po boku s nejakým borcom, som kamoška na telefóne trčiaca niekde na organizačnom stretku čohosi.

Poznávacie znamenie? Sukňa a trekové topánky. Najlepšie v jednej kope. Strapaté vlasy, dva dredy a úsmev od ucha k uchu. Keď ma stretnete pravdepodobne si budem spievať.

Tak znova.

Koľko krát ma naozaj je?

Spočítaj ma.

Majáky.

Ten pocit keď prší a ty kráčaš po lesnej cestičke. Spomaľuješ krok a počúvaš príbeh, ktorý ti rozprávajú stromy. Kvapky dopadajú na listy, odrážajú sa a dopadajú na tvoju tvár a ruky. Končeky prstov ti šteklí vysoká tráva. Nevidíš ďaleko pred seba, valí sa tam hmla, v ktorej sa pomaly strácaš aj ty. Cestu ti udávajú len nízke stĺpy žiariace červenou, ako majáky uprostred zeleného mora listov. A keď vyjdeš z lesa, otvára sa ti pohľad na dych vyrážajúcu krajinu. Vtedy si uvedomíš, že hoci si na opačnej strane republiky, stále si doma.

-

,,Máš strach z neznáma, ale i křišťálovou jistotu, že domov máš všude. Zabloudit nemůžeš, všechno nosíš s sebou, kam dojdeš, tam je tvůj cíl. Stříbrně pofukuje, oko se nikde nezachytí. Z cizích lesů vane chlad, kdesi v nich je tvoje dnešní lože, je tam i voda, které se napiješ.

 Všude čeká neznámé. Dlouho bys seděl ve smilce s kamenem pod zády, ale je nutno se rozhodnout, večeru tmavne kožich. Vstaneš, jako zvíře chytáš vítr nozdrami. Pak přijde okamžik svobody, který nelze zaplatit, přiletí jako šíp. Náhle víš, kam půjdeš.

Neznámo před tebou, neznámo za tebou, vstříc ti běží jen tchoří tlapky noci. Sladká, nebeská vteřina svobody!"

(Miloslav Nevrlý - Karpatské hry)

-

Poviem vám, posledné dni som si užívala na maximum. A čo som sa vďaka nim naučila?
Že meškanie na puťák sa dá expresne dobehnúť, že pršiplášť nie je prežitok a že sa lesa netreba báť. Ďalej, že treba veriť turistickým značkám a nie vždy sa oplatí vyberať si zdanlivo najlepšiu cestu - práve tá vás môže doviesť do paže. A tiež, že sa netreba uspokojiť s prvým čo nájdete, ale oplatí sa zájsť za roh a objaviť niečo lepšie. A viete čo? Stále sa nájdu dobrí ľudia, ktorí vás pozvú k sebe domov len tak.

A teraz mi zazlievajte, že radšej behám po vonku ako sedím za počítačom!

Na Kremenci. 

ako sa chodí na huby.

,,S nohama křížem a s rukama za hlavou 

koukám nahoru na oblohu modravou,.."

Som doma. Príliš skoro na to, aby to bolo pekné. Keď som dnes ráno sedela v buse, mala som chuť z neho vyskočiť a utekať späť. Ale čo už. Prakticky ma nikto nedonútil prísť skôr, mohla som ostať, ale to by vzhľadom k okolnostiam nebolo vhodné. No verím, že sa tam v blízkej budúcnosti ešte zjavím. A prečo?

Pretože keď vchádzaš do dvora, už pri bráne ťa zdraví naša Sindy, o pár sekúnd na to vybehnú mačky a keď vojdeš do domu sú tam starí rodičia. Vítate sa, tak preventívne a hlavne z lásky rýpnete do deda, rozprávate sa o všetkom možnom, pučíte čo vám babka postaví na stôl a potom pohodička. A ako sa chodí na huby? Takto: ,,Dedo? Nechcelo by sa ti ísť zajtra na huby?" A dedo celý šťastný plánuje ako pôjdeme na omšu o 7:30 a po omši na huby. Priznávam, neboli sme nakoniec. Ale plán bol.

Potom si užívaš kľudnú nedeľu, vytiahneš knihu a lavičku na záhradu, kde ťa obžierajú barany, kačky robia humbuk pri potôčiku, včely lietajú z úľa a do úľa a počuješ len šum stromov a občasné auto na neďalekej ceste. A potom príde ujo na motorke, vezme ťa "trochu sa povoziť" a zrazu sa začína Hra o život, týchto prázdnin už druhá. Ale to je iná kapitola..

,,Maj sistr, fri dolars.."

Dnes v noci sme docestovali z Izraela.
Bola to krutá cesta. Teda aspoň tá z Viedne do Kežmarku. Nijak raz som sa nevedela uložiť. Okrem toho som mala sukňu a som presvedčená, že už nikdy nebudem cestovať v sukni kratšej ako po zem. Ale pozitívum je, že som sa naučila ako spať v buse. V Izraeli som spala v uličke, no do Kežmarku som sa natrepala na zem medzi sedačky (kam sa väčšinou vmestia len nohy a malý batoh) a bolo mi fajn.

Ak by som mala napísať všetko čo som v krajine mlieka a medu zažila, tak by z toho bol mega dlhý článok. Ale môžte si byť istý, že toho bolo veľa a bolo to krásne.
Napríklad putovanie púšťou, skvelé osvieženie vo vodopáde, kde na mňa potom kričala rangerka, že je to "forbidden", stopovanie na pleciach na mieste, kde je tabuľa zakazujúca stopovanie na pleciach, párty s políciou na pláži, kúpanie sa v Mŕtvom mori a v Tiberiadskom jazere, nocovanie na Jeruzalemských strechách, nočné uličky a večne sa ponáhľajúci ortodoxní židia, momenty ťažké, smiešne, romantické, únavné, chvíle keď spíš a popritom raňajkuješ, chvíle keď sa môžeš dotýkať skál a vidieť miesta, ktoré videl On.
A pomedzi všetok ten cirkus a behanie z miesta na miesto zisťuješ, kto je tvoj priateľ a tiež s kým až taký priateľ nie si a snažíš sa to meniť.

No a potom, keď príde čas odchodu, vymýšľaš kadejaké spôsoby ako si tam predĺžiť pobyt, pretože tá hlučná, príliš osvetlená krajina, plná (sympatických) vojakov a nesplnených snov, ti tak nejak prirástla k srdcu a nechce sa ťa pustiť.