Odporujem si? Mám v sebe zástupy ľudí. [W.W.]

neděle 18. ledna 2015

Muž, ktorý kráča so slnkom.

Koľko krát ste už stretli inšpiratívneho človeka? Isto dosť, veď takých behá po svete nie málo. Ale asi sa to nedeje každý deň. Mne sa pošťastilo jedného stretnúť práve dnes. 

Trepali sme sa tak zľadovatelým snehom Veľkého hangu na Téryho chatu, nikde nikoho, všade hmla, keď zrazu kdesi pod nami v diali zasvietila červená bunda. Trochu nás utešilo, že asi teda ideme fakt dobre, keď si to ten turista mieri za nami. Tak sme kráčali ďalej. Niekde pred Malým hangom nás dobehol, prihovoril sa trochu zhrozený, že nemáme mačky ani paličky. Trochu sme pokecali a kráčali ďalej. Téryho chata pokorená. Pre mňa druhý krát, pre Julku prvý a to hneď na prvý pokus v Tatrách. A dokonca za nie prívetivých podmienok.

Dole sme šli tiež s tým mužom. To, že sa volá Dušan sme zistili až na Hrebienku pri lúčení. No cestou tam sme sa rozprávali o veciach. O tom, že podľa neho musíme byť odvážne, keď sme sa dve baby vybrali na Terinku a dokonca sme to zvládli, o horskom poistení, kedy čo volať (112 alebo horskú), o tom, že do zimných Tatier jedine s paličkami, o tom, kam sa dá ísť do zimných Tatier a tak podobne.


Ale. Prečo ma tak inšpiroval? Dobre počúvajte.
Dušan ma 65 rokov, horolezecký preukaz vo vrecku, hory si užíva teraz na dôchodku, kým bol mladý musel chodiť do práce, doma to nemá úplne skvelé a tak mu na cestách po horách a štítoch, na ktoré sa štverá nohami a holými rukami, robí spoločnosť len slnko. Že doma každé ráno cvičí a pije veľa vody. Že má zo všetkého najradšej rád, keď si ešte pred západom slnka postaví na svojej niekoľkodňovej ceste stan, ktorý je jeho útočiskom a ráno ho zobúdzajú slnečné lúče. Že v batohu nosí aj kompas, keď ide niekde do neprebádaných častí, pretože mu už raz možno aj zachránil život. A že vie, že sa na svojich cestách môže spoľahnúť jedine na seba a svoj ruksak.Že v Tatrách sa dá oddýchnuť, že hory sú častokrát lepšie ako nejaký psychiater, že ozajstným prioritám v živote sa naučíš pri pobyte v prírode pretože to, čo je v údolí (rozumej v mestách) je sajrajt.
Keď sme sa na Hrebienku lúčili, nestihla som mu povedať, že keď sa nabudúce stretneme v horách cez zimu, budem mať so sebou paličky. Ale dostala som druhú príležitosť na vlakovke v Starom Smokovci. Vymenili sme si mailové adresy a ešte sme sa spolu zviezli do Popradu. Tam sme sa už rozlúčili. A viete čo je na ňom ešte super? Múdre oči a úprimný úsmev. A tá radosť zo života, ktorá z neho sála na kilometre.
Spoločnú fotku však nemáme. Tak aspoň zvyšné naše.






pondělí 5. ledna 2015

Zablúdiť nemôžeš.

,,Kto raz položil srdce na oltár prírody, 
stáva sa navždy túlavým psom."
/autor neznámy/

Ahojte!
Chcela by som sa s vami len podeliť o zážitky a myšlienky z jemnej túry, na ktorú sme sa vydali minulú nedeľu. Samozrejme, s kopou fotiek. Enjoy! ;)

V sobotu sme si povedali, že by sme mohli niekam ísť. Inšpirované družinou Surikát sme si vybrali ako cieľ Skalnatú chatu. Večer sme doriešili detaily, že kedy, ako a s kým a hajde do postelí. Z Kežmarku sme vyrážali vlakom o 7:50 a približne o 9tej sme boli v Starom Smokovci. Rýchla cesta do Sintry a mohlo sa ísť.
Priznám sa, strašne sa nám nechcelo. Ešte len po ceste na Hrebienok sme plánovali ako sa otočiť. Boli sme unavené (ja som spala asi 4 hodiny v noci) a samozrejme lenivé. No nevzdali sme to a tak sme sa naň napokon vyškriabali. Rýchla prehliadka takmer prázdneho Tatranského ľadového dómu, obdivovanie huňatých psov a šlo sa.

 




















Ďalšia cesta Hrebienok - Zamkovského chata prebiehala tak pohode. Nabrali sme nový dych, radosť zo snehu, zo spomaleného času (veď viete, ako napísal Nevrlý: ,,Při putování se nádherně zpomalí čas, rozloží se na okamžiky, žiješ po tu dobu v jiných rozměrech."), z ľudí, prírody a SLNKA, ktoré nám svietilo na cestu. A taktiež sme stretli líštičky. Mám rada tieto zvieratá, sú krásne. Ale bolo to trochu smutné stretnutie, keďže tie líšky šli až priamo k nám (a besné neboli). Stratili svoju divokosť. A to je vždy smutné.
























Na Zamkovského sme sa občerstvili mňamóznou pravou cesnakovou polievkou, čajom a našim sintráckym hroznovým cukrom a po asi pol hodine sa šlo ďalej. Nasledujúca zastávka: Skalnatá chata.



A práve niekde uprostred cesty tam, keď sme si spravili krátku zastávku (a potom ešte ďalších päť), keď som pozerala na hory týčiace sa oproti, som si uvedomila svoju malosť. A naopak mohutnosť a majestátnosť hôr. Čo som ja, človek, pri nich? Keby ta hora chcela, tak ma zapučí ani neviem ako. Príroda je silná vec. A trpí nás tu napriek tomu, že mnoho ľudí ju má v päte a ubližuje jej.
A tak, s pohľadom zabodnutým na Slavkovský štít, na ktorý sa chystáme snáď v blízkej dobe, som musela povedať Bohu „Vďaka, Oci!“. Lebo to čo máme, aspoň my podtatranci pred očami v podstate každý deň, je proste paráda a hlavne veľký dar.










Nuž, aby som dokončila svoje siahodlhé rozprávanie, na Skalnatú chatu sme došli aj napriek tomu, že sa nám raz stratil chodník spod nôh. Oslávili sme to poslednými zvyškami čaju, žiletkovým šejkom (voda vo fľašiach nám zmrzla a naozaj sa dala piť len s veľkým sebazaprením) a pečiatkou do môjho Cestovateľského bordelu na koliečkach. Cesta do Lomnice bola takmer kostilámajúca, no prišli sme akurát tesne pred odchodom vlaku. 
Doma sme zo stanice šli rovno na omšu. Poďakovať.




Fotky: drvivá väčšina Baška A. 

neděle 14. prosince 2014

Christmas blues.

Dlho som sa vám neozvala, ja viem. Ale už sa polepším!

V niektorom článku som sa trochu zasnívala nad snehom, čokoládou, prechádzkami a tak. Ono to vlastne už prišlo. Dávnejšie, ale predsa. Snehu bolo chvíľu dosť, darčeky na prvý sneh (taká jemná tradícia) boli odovzdané a vianočná nálada sa ma pomaly, ale isto zmocňuje celkovo.
Vypekám koláče, paradoxne som ale žiadne vianočné pečivo neskúšala, no ešte kopa času pred nami, častejšie si spievam, štrikujem rukavičky, viac spomínam a teším sa. Ešte plánujem skočiť na vyrábanie si vianočného baliaceho papiera a aspoň trochu originálnych handmade štítkov na darčeky. Možno skúsim skrotiť svoju závislosť na zápisníčky a jeden si vyrobiť. Ani nie tak celkom pre seba.
No také to "echt" ešte pred vianočnými Vianocami 24tého, budú viedenské vianočné trhy. Juhú!
Mám to ja malé-veľké sny.

Čo vy a Vianoce? Už vás chytajú za nohu? :)

S láskou,
T.

Jedna strašne "umelecká" fotka z môjho 2,0 MP foťáku na mobile - vrbovský zamrznutý rybník.


pátek 3. října 2014

En plein air.

"Plenér (starší pravopis plein-air alebo plain-air; po francúzsky en plein air) je maľovanie vo voľnej prírode priamo pred krajinným motívom alebo obraz takto namaľovaný. Maliarsky smer zdôrazňujúci plenér sa volá plenérizmus."

Nechce sa mi písať to otrepané "a sme doma!". Snáď by stačilo len sme.
Po krásnych štyroch (a 1/2) dňoch to jednoducho muselo prísť. Ešte pred dvanástimi hodinami sme večerali, aby sme potom mohli pozerať film a ešte neskôr vystrájať, spievať, tancovať...robiť bordel. Taká fajn partia sme boli. Samozrejme, nemôžem povedať, že sme vychádzali úplne každý s každým, to je nonsens, ale nebolo to až tak zlé.

Trochu som si v sebe upratala. Aj dnes, aj včera, aj každý dnes. Zatiaľ len niekoľko poličiek, no polička k poličke a máme celú skriňu. Alebo knižnicu.
Tak sa pokochajte ďalšími fotkami. Jedno dobrodružstvo opúšťam(e) a do ďalšieho sa vrhám(e).



















A čo sme počúvali? Napríklad toto:



čtvrtek 2. října 2014

Mordorček.




Portrétové pokusy


Kreslenie svetlom







 P.S.: Mordorček = názov spolužiačkinej práce